Oslavy aj smútky z dňa, ktorý nastáva len raz za štyri roky, sa už pomaly schyľujú ku koncu. Nemyslela som tým dňom len 29. februára, ale aj deň parlamentných volieb.
Napriek tomu, že som bola prvovolič v parlamentných voľbách, nebola som z toho taká nadšená. Pri prezidentských som bola napätá ako struna. Na voľby do európskeho parlamentu som prišla o ôsmej ráno. No a teraz? Ja vám neviem. Myslím, že to bolo tým, že som si bola istá výsledkami. Avšak, netušila som, že moja istota sa vytratí deň po voľbách. Snáď vám bude stačiť len toľko, že som bola frustrovaná a šťastná zároveň.
Volebnú noc som prežívala ako druhý Silvester. Aspoň vtedy som sa na chvíľu nadchla. Moje nadšenie sa držalo do pol jednej, potom sa mi začal prejav Matoviča zunovať a ja som nemala viac energie na sledovanie výsledkov.
Čakala som, že sa zobudím do krajšieho rána. No moje pozitívne ja si hovorí, že mohlo byť aj horšie. A skutočne mohlo. Polnočný prejav Matoviča na mňa vplýval celkom pozitívne. Čakala som, že z neho bude plynúť viac radosti, ale myslím, že bol v šoku a sám dobre nespracoval, čo sa to práve udialo. Navyše, o polnoci nič nebolo isté. To sa ráno potvrdilo.
Nebudem vám tu klamať, volila som tú nešťastnú dvojkoalíciu. Tá profesionalita ich programu mi učarila a to sa mi zdalo ako dobrý dôvod ich voliť, narozdiel od istých strán, ktorých volebný program by sa dal spísať na formát A3. Myslím, že je dôležité byť profesionálny, čo sa týka politiky. Nebyť laický. No keď som sa doma posťažovala, že vyššie spomínaná dvojkoalícia sa nedostala do parlamentu, jeden nemenovaný člen rodiny mi na to povedal: „Chvála Bohu!“ Potom táto osoba čosi trepala o tom, ako v parlamente sú aj iní fašisti. Tu máte dôkaz, že z niektorých ľudí ide, žiaľ, smútok. Sklamanie. Nenávisť. Smútok, sklamanie a nenávisť voči veciam, ktoré v našej krajine ani neexistujú. Vlastne, oni neexistujú v žiadnej krajine. To len my Slováci si všetko radi komplikujeme a vidíme hrozbu tam, kde nie je. Stále si od niekoho želám rozumný názor, ako naše tradičné rodiny ovplyvňujú homosexuáli, ale asi sa nikdy nedočkám. Trochu som odbočila od témy, pardon.
Z OĽANO na čele parlamentu sa celkom teším. Nie je to taká radosť, ako keby som na vrchole všetkého videla Trubana, ale ani Matovič nie je zlý. Porazil neporaziteľné. Čo ma teší trochu menej je to množstvo konzervatívcov, ktorí budú obhajovať aj liberálnych občanov.
Ak sa mi niečo zdá byť milé na týchto povolebných začiatkoch, tak sú to stretnutia predstaviteľov s prezidentkou. To som musela extra vypichnúť, lebo teraz nič iné nestalkujem na sociálnych sieťach.
Napriek všetkým + a - verím, že toto bude dobrý začiatok a že sa ako Slovensko hýbeme. Hoci po milimetroch, ideme vpred. A to je dôležité. Nestojíme. Tieto voľby nás posunuli. Aspoň v to verím.
